Môj obľúbený express Margecany – Červená skala má jednu čarovnú zastávku. Stratená. Miesto, na ktorom sa veru radi stratíte. Presne pred 4 rokmi som vystúpila na tejto vlakovej zastávke a čakala ma tam partia jaskyniarov. Zobrali ma na expedíciu, ktorá sa do mojej mysle hlboko zakorenila. „Tam sa jednoducho musím raz vrátiť!“ Povedala som si, keď som spotená, zablatená, s čerstvou svalovkou a desiatkami nových modrín vyliezla z Dobšinsko-stratenského jaskynného systému, ktorý je so svojimi 25-timi kilometrami tretí najdlhší na Slovensku.
O tejto expedícii spred 4 rokov som už na blogu čosi napísala. Tento raz sa mi však naskytla nová príležitosť. Tak ako každý rok, jaskyniari v lete celý týždeň táborili neďaleko Stratenej. V rámci “jaskyniarskekého týždňa” chodili na expedície do blízkych jaskýň, pokračovali v práci a ďalej skúmali podzemné priestory Slovenského raja. Ja som sa k nim na jeden deň pripojila.
Pricestovala som, ako inak, vlakom do Stratenej. Odtiaľ sme sa odviezli autom až do tábora. Vedela som, čo ma čaká a že to nebude prechádzka ružovou záhradou, a predsa som bola vytešená a plná energie.
A tak som po 4 rokoch opäť nazrela do hĺbin zeme. Vrátila som sa na miesto, kde boli ako prvé na svete objavené hemisféroidy – jaskynná výzdoba v tvare pologule, vstúpila som do najväčšieho podzemného priestoru na Slovensku o rozlohe dvoch futbalových ihrísk a otestovala som si svoju kondičku, ale aj psychiku. Viete, tam dole, to je úplne iný svet.
Hoci bolo leto a vonku poriadna horúčava, obliekla som si termo oblečenie, nato som si dala lyžiarske podkolienky a jaskyniarsku kombinézu. Už len prilba, čelovka, rukavice, gumáky a môžeme ísť!
Oblečení sme sa vybrali na prudký výstup k jaskyni. Poviem vám, spotíte sa už len pri tom. Cestu zo zrejmých dôvodov nebudem opisovať, keďže jaskyňa je uzavretá a neprístupná verejnosti.
Zobrala som si so sebou aj akčnú kamerku odolnú vlhku a vode. Len takú malú do vrecka. Málokedy sme mali čas, aby som niečo natočila, pretože väčšinu času sme pri prechode potrebovali obe ruky aj nohy. Plazíte sa v úzkych priestoroch, skáčete po skalách, vidíte tak akurát pred seba, kde svietite baterkou a niektoré úseky sú hodné horolezeckých výkonov. Keď sme sa však čakali pri rebríkoch alebo sme sa zastavili a čo-to nahrali pre rozhlas, vytiahla som kamerku a nahrávala som. Pozrite si zostrih z našej cesty a nezabudnite si zapnúť zvuk – dozviete sa aj nejaké zaujímavosti o jaskyni.
Bolo to úžasné, bolo to nezabudnuteľné, bolo to oslobodzujúce. Tam pod zemou je to úplne iný svet. Netušíte ako beží čas, pretože stále je tma. Nikto vám nevolá a nepíše, lebo aj tak nemáte signál. Vraciate sa k prirodzeným potrebám človeka – prežiť a ísť ďalej. Aspoň raz za rok takúto psychohygienu, poprosím.
Vyliezli sme po niekoľkých hodinách. Spotení, zablatení, obití, s novými modrinami, zážitkami a adrenalínom v krvi.
V řadě za sebooou, tři čuníci jdooou. Asi tak to vyzeralo väčšinu času. Šmýkali sme sa po zadku, liezli sme kolenačky, blato bolo všade.
Misia úspešná. Teším sa na ďalšiu návštevu, snáď sa mi podarí. Ak si chcete vedieť niečo viac o tom, ako prebiehala naša expedícia, vypočujte si z archívu Rádia Regina Východ môj rozhlasový blog Vlakotúra do Stratenskej jaskyne. Speleologickému klubu Slovenský raj zo srdca ďakujem!
Text, foto, video: Miroslava Slejzáková alá Denník reportérky
Titulná foto: František Miháľ
Denník reportérky 
Pridaj komentár