Kde bolo, tam bolo… Za siedmimi horami a za siedmimi dolami, v malebnej dedinke na úpätí hôr, bola raz jedna lúka. Na tej lúke sa pásla črieda oviec a ich zvonce bolo počuť doširoka – doďaleka. V jeden krásny slnečný deň však zvonce oviec v diaľke prerušilo zúfalé bééééékanie. Malá ovečka sa zatúlala.
Kráčala som po ceste. Slnko mi pražilo do tváre a cítila som ako sa mi batoh zarezáva do pliec. Sedem kilometrov po asfaltke. Nekonečná dedina. Nohy ma boleli po celodennej chôdzi, ale neľutovala som. Dovolenka s výhľadom na Belianske Tatry, nádherná príroda, domčeky ako z rozprávky… Ždiar mi jednoducho učaroval. Už som bola neďaleko môjho ubytovania, keď som si zmyslela, že ešte vybehnem na lúku a urobím si peknú fotku na Ždiar z diaľky.
Zaujalo ma však niečo iné. Za mnou na celú dolinu bééééééékala z plného hrdla malá ovečka.
Začala som sa obzerať. Na zvuk zvoncov v Ždiari som si už zvykla. Ako keď vtáčiky spievajú alebo vietor sa opiera do stromov. Ten zvuk jednoducho k tomu miestu patrí. Otočila som sa a tam sa za kopčekom pásla črieda oviec.
Aj malá ovečka ich počula. Ale nevidela. Ostala stáť na mieste a volala na mamu.
„Bééééé,“ prihovorila som sa jej. Otočila hlavu a pozrela sa na mňa.
„No čo drobec, stratila si sa?“ opýtala som sa jej. „Béééééééééé,“ znela zúfalá odpoveď.
„Obzri sa drobec, tam musíš ísť,“ ukázala som jej. „Mala by si sa ponáhľať, nieže ťa zje nejaký vĺčko,“ pobehla som za ňou a trošku som ju popohnala správnym smerom.
Na chvíľu odbočila zo správneho smeru, tak som jej opäť pomohla. Celý čas som ju pritom pozorovala.
A nakoniec ich našla! Posledné metre sa s hlasným bééékaním rozbehla. A ja som medzitým zabudla na boľavé nohy. Na tvári sa mi objavil úsmev a v duši zavládla spokojnosť.
A nakoniec som si odfotila aj Ždiar s krížom. Ale príbeh stratenej ovečky mal pre mňa oveľa väčšie čaro. Lebo rovnako ako v rozprávkach, končil happy-endom.
Foto | Text: Miroslava Slejzáková
Denník reportérky 
Pridaj komentár