V lone Spišskej Magury a Belianskych Tatier sa rozprestiera malebná dedinka Ždiar. Okolitou prírodou a svojou tradičnou architektúrou vás vtiahne do rozprávkového sveta, kde zastal čas. Víkend v raji. Tak by som mohla nazvať môj pobyt v Ždiari.
Ubytovaní sme boli v apartmáne Mountain resort. Ocenila som skvelú dostupnosť, lebo ako je u mňa zvykom, cestovali sme vlako-busom. Na poslednej zastávke Strednica, pri lyžiarskom stredisku, sme s priateľom vystúpili, zbehli dole po ceste a asi o 5 minút sme boli na mieste. Keďže sme prišli neskoro večer, nestihli sme večeru. O to milšie bolo prekvapenie, keď nám pán na recepcii pri odovzdávaní kľúčov podal aj kopu jedla. Vydali sme sa osvetlenou krajinkou k nášmu apartmánu, kde sme si v pokoji vychutnali večeru.
Apartmán ma prekvapil svojou veľkosťou. My sme s priateľom boli dvaja, ale pokojne si tam viem predstaviť rodinnú dovolenku aj s deťmi. Za vstupnou chodbičkou bola obývačka s koženým gaučom, stolom a televízorom. Samozrejme, hneď sme sa tam zvalili. Ako jazykového fanatika ma fascinuje počúvať rôzne reči, a tak sme sa zabávali pozeraním maďarských, nemeckých a poľských programov.
Veľmi som ocenila kompletne vybavenú kuchyňu, ktorú sme hneď v prvý večer vyskúšali pri ohreve večere. Druhý večer sme si zas po celodennom výlete upiekli bryndzovníky. A aj keď je Ždiar malou dedinkou, majú tam viacero obchodov a potravín, ktoré sú otvorené do večerných hodín aj počas víkendu, ak by ste si chceli niečo ukuchtiť.
Mojej duši jednoznačne učaroval originálny luster. A, samozrejme, bol inšpiráciou, aby sme si na ďalší večer kúpili aj nejakú tú fľašu dobrého vínka.
Keďže bolo večer príjemne teplo, posedeli sme si chvíľu aj na teraske. A ja som sa nevedela dočkať rána, kedy sa predo mnou otvoria majestátne Belianske Tatry.
Najedení a oddýchnutí sme sa premiestnili do spálne. Pred nasledujúcim výletom sme sa chceli poriadne vyspať. Priateľ sa smial, že keď už máme dve obrovské manželské postele, konečne sa môže každý vyspať na vlastnom letisku.
Labuťka z uteráku bola tak krásne poskladaná, až mi bolo ľúto ju rozobrať. Tak som ju nechala ešte jeden deň žiť.
Ráno som poloslepá ešte so zatvorenými očami nahmatala záves a odtiahla ho. Oči sa mi pomaly zaostrovali a… Ten pocit, keď prvá vec, ktorú ráno uvidíte, je tento výhľad.
Rýchlo sme sa nachystali na výlet a utekali sme naspäť na recepciu, kde sa podávali raňajky. Zvonku to vyzerá síce nenápadne…
Ale keď zídete dole čarovnými schodmi…
Ocitnete sa v rozprávkovej krajine.
Všetko je ladené v dreve, do detailov vypracované. Ale na prvý pohľad aj tak upúta najviac presklenná galéria s obrovskými medveďmi. A hoci je recepcia „pod zemou“, vďaka otvorenému stredu tam preniká denné svetlo a vytvára tak zaujímavú atmosféru. V zime, keď je tam pol metra snehu, to musí byť nádherné!
Dala som si predsavzatie, že začnem menej jesť, ale pri bufetových stoloch na raňajky a večeru som si to rýchlo rozmyslela. Fotku nemám – nestihla som, lebo som si olizovala prsty!
Penzión River s recepciou stráži v zadnej časti ďalší medveď. A veľmi sa mi páčilo, že budova sa niesla v duchu tradičnej ľudovej architektúry Ždiaru.
A ešte pohľad na naše apartmány cez deň.
Počas dňa sme sa poriadne uchodili. Boli sme sa prejsť Ždiarom, nahliadli sme do Ždiarskeho domu, ktorý prezentuje miestne tradície, hľadala som plesnivce na budovách… Pomáhala som zatúlanej ovečke a lyžovala sa na tráve… Ale o tom inokedy. Bol to rozprávkový víkend, ktorého atmosféru umocnil pobyt v apartmáne obklopenom prírodou a s nezabudnuteľným výhľadom.
Zobúdzať sa tak každý deň. Navariť si kávičku, vyjsť na terasu, hľadieť na hory v diaľke a počúvať spev vtákov… Ako povedal P. O. Hviezdoslav:
„Ó, Bože, veď si krásnym stvoril svet vôkol šíry, ďaleký!“
Autor, foto: Miroslava Slejzáková
Denník reportérky 