Príbeh odvrhnutého psa alebo ako sme našli Skalku na Bielej skale

Počas mojich potuliek východným Slovenskom zažívam rôzne dobrodružstvá. Väčšinou pozitívne, avšak niekedy nastanú nepredvídané situácie. A tak sa dnes zamýšľam, ako by skončil príbeh jedného psíka, keby som sa v isté januárové ráno nevybrala do hôr.

Keď ešte fungovala u nás v rozhlase relácia Horami dolami, nahrávala som reportáž z Volovských vrchov. Bol január a s predsedom miestneho KST sme sa vybrali z Krompách na Bielu skalu. Podľa stôp v snehu sme videli, že v ten deň sme boli na tom mieste prví.

Hore nás však čakalo prekvapenie. Pobehovala tam a štekala mladá fenka slovenského kopova. V noci bolo – 17 °C. Podľa stôp nám bolo jasné, že tam strávila minimálne jednu noc. Zjedla mi celú desiatu, ktorú som si doniesla, zamilovala si ma a šla s nami celú cestu až do Krompách. Povedala som si, že určite sa niekomu zatúlala pri poľovačke, a keďže sama mám doma psíka, rozhodla som sa pomôcť.

Do vlaku ma ani nechceli s ňou pustiť, keďže som ju mala na provizórnom špagátiku a bez náhubku. Nakoniec som nejak prekabátila systém a dostala sa s ňou šťastne až domov. Bola veľmi inteligentná a počúvala ma na slovo. Keďže u nás nemohla zostať, kontaktovala som Útulok šťastný psík. Veľmi rýchlo a ochotne zareagovali a ja som prisľúbila, že sa pokúsim čím skôr nájsť pravých majiteľov. Hneď ako som prišla domov, spustila som hľadaciu lavínu. Stovky zdieľaní príspevku, telefonáty, pomáhal celý šalený východ.

Ráno ma zobudil telefonát od majiteľa, že fenka sa im zatúlala pri poľovačke, má 7 mesiacov a volá sa Maggie. To bolo radosti. Ale znie to príliš ideálne, však? Majiteľa som nakontaktovala na útulok, on povedal, že si po ňu príde. Neskôr povedal, že nemá čas, príde o týždeň… A keď mu asi po mesiaci volali z útulku, či si po ňu príde, povedal, že nemá záujem, nech si ju nechajú.

Skalka, ako ju začali volať v útulku, si však veľmi rýchlo našla nový domov. Verím, že sa jej s novými majiteľmi darí a je šťastná doteraz. A tak občas rozmýšľam, či ju v tom lese nenechali naschvál. Keby predsa našli môjho zatúlaného psa, všetko by som hodila a utekala poňho.

Niekedy si na tento príbeh spomeniem a zahreje ma pri duši, že som dokázala pomôcť. A zároveň ma desí, koľko podobných príbehov neskončilo dobre… A viete, čo bolo najlepšie? Že miestni obyvatelia mi povedali, čo sa starám do cudzích vecí. Že určite je z okolia a keď ju vezmem, akurát uškodím. Veľmi ma to škrelo a nevedela som či konám správne. No som rada, že som nepočúvala ich reči, ale riadila sa svojím srdcom.