Mladý východniar Radoslav Hoppej zanechal dobrú prácu v zahraničí a vrátil sa na Slovenko. Založil si blog s názvom Nie je túra bez Štúra a začal spoznávať svoj rodný kraj. A dnes ho predstavím aj Vám.
Už od začiatku sa mi Radova myšlienka cestovať po Slovensku páčila, a tak som ho pred pár rokmi oslovila na rozhovor do rozhlasu. Odvtedy sledujem jeho cesty a nehanbím sa povedať, že niekedy inšpiruje svojím tipom na výlet aj mňa. Dokonca sme spoločne nahrávali aj Vlakotúru po východe (moju úplne prvú) v jeho rodnej obci Kluknava, kde som ho z pozície turistu vo vlastnej krajine pasovala na sprievodcu vo vlastnej dedine. Po rokoch som sa s ním opäť spojila a opýtala sa ho, ako sa mu darí a čo všetko stihol za 2 a pol roka fungovania svojho blogu zažiť.
Ahoj Rado, je to už nejaký piatok, čo sme sa spoznali a spojil nás rovnaký koníček – cestovanie po Slovensku. Ja síce tvoj príbeh už poznám, ale skús ho predstaviť aj mojim čitateľom. Čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si si založil blog Nie je túra bez Štúra a začal cestovať po Slovensku?
Prvotná myšlienka vznikla ešte v čase, keď som žil v Rakúsku. Práve tam som si uvedomil, že som hrdý na to, že som Slovák. Nemal som sa tam zle, ale chýbal mi pocit domova. Rovnako som sníval o tom, že začnem s nejakým vlastným projektom a “makať” už len sám za seba. Zistil som, že ja nie som veľmi ten typ človeka, ktorý má rád, keď mu niekto hovorí, čo má kedy a ako robiť… A tak nejako postupne vznikol môj blog… S odstupom času to možno vyzerá, že som to mal všetko do detailov premyslené, opak je však pravdou. Prichádzalo to ku mne postupne a akosi prirodzene.
Tvoje “štúrovanie” sa celkom uchytilo a tento pojem sa začína používať aj medzi ľuďmi. Prečo práve Ľudovít Štúr?
Ľudovít Štúr je pre mňa jednou z najväčších národných osobností, počas svojho života toho stihol naozaj veľmi veľa, bol veľmi pracovitý a aj veľký motivátor. Keďže mám jeho podobizeň vytetovanú na ruke, tak pri tvorbe názvu blogu som si povedal, že blog prepojím práve s jeho menom. Rovnako sa mi to hodilo aj pre to, že on tiež pomerne často a veľa cestoval a aj pre to, že môj blog je o Slovensku. A aj keď to nebol prvotný zámer, tak myslím, že sa mi aj vďaka tomuto prepojeniu darí byť ľahšie zapamätateľný a odlíšiteľný od iných.
Blog píšeš už viac ako 2 a pol roka. Za ten čas si precestoval mnoho miest na Slovensku, vyskúšal si rôzne atrakcie, spoznával zákutia slovenskej prírody… Vedieš si nejakú štatistiku na koľko výletov si sa vybral za ten čas, prípadne, koľko pamiatok si navštívil?
Priznám sa, že na začiatku som si to rátal, ale postupne, ako sa zvyšoval počet miest a pamiatok, tak som s tým prestal. Myslím, že to nemá zmysel rátať, lebo potom sa to stráca svoje čaro. Pre mňa nie je dôležité číslo, ale každé jedno miesto, ktoré navštívim, trošku spoznám a predstavím svojim čitateľom.
Určite túto otázku nemáš rád, rovnako ako ja, avšak musím sa opýtať. Aké sú tvoje TOP miesta na Slovensku, ktoré si zatiaľ navštívil?
To je veľmi ťažká otázka, ale ako prvé mi napadla Špania Dolina či Bardejov. Ale u mňa to je tak, že ja sa viem nadchnúť na každom mieste, takže sa nemám problém vrátiť na akékoľvek miesto, kde som už niekedy bol…
Ktoré miesta by si rád videl, ale ešte si nestihol?
Takých miest je pomerne veľa. Ešte stále som napríklad nebol v Uhrovci, v rodnej dedine Ľudovíta Štúra, a chcel by som to napraviť. Po tom by som chcel určite spoznať taký Slovenský raj. Myslím, že ešte stále mám čo robiť, kým uvidím všetko, čo som si naplánoval.
Si typ človeka, ktorý si presne pripraví trasu a plán, čo všetko chce stihnúť počas dňa, alebo to často nechávaš na náhodu? Napríklad, ako vtedy, keď sme spoločne nahrávali v Kluknave a boli sme zvoniť na fare, či by nám pán farár neukázal tie vzácne mozaiky :D.
Haha, na to si pamätám veľmi dobre. Na začiatku som to robieval tak, že som išiel skôr pocitovo a nepozeral som si, čo sa na danom mieste nachádza. O to viac ma bavil ten pocit, keď som tam objavil niečo zaujímavé a jedinečné. Záleží to však napríklad aj od toho, či idem niekde v rámci spolupráce, ak áno, tak tam zvyknem mať presný plán miest a pamiatok, ktoré by som mal navštíviť.
Verím, že počas svojich ciest si sa stretol s úsmevnými, ale aj nepríjemnými skúsenosťami, milými ale aj neprívetivými ľuďmi… Čo si odnášaš zo svojich štúrovaní?
Samozrejme, ľudia sú rôzni a to platí aj o nás Slovákoch. Vyslovene nepríjemné skúsenosti som našťastie (zatiaľ) nemal. Vždy boli ľudia, ktorých som sa opýtal na cestu, milí a ochotní. Skôr ma možno zarazia či prekvapia ľudia, napríklad, niekde v múzeách a galériách. Stalo sa mi, napríklad, že som šiel do jedného múzea, a hneď na začiatku som sa opýtal či si môžem robiť aj fotky. Nasledovali asi 4 telefonáty s celým vedením múzea… Toto asi nikdy nepochopím, lebo veď dnes je už celkom bežné robiť si fotky z miest, kde ľudia sú, nemyslím len seba. Následne sa pochvália na svojich sociálnych sieťach, ukážu fotky doma alebo ich majú len tak na pamiatku. Je to podľa mňa skvelá reklama a hlavne celkom zadarmo. Škoda, že to kompetentní ešte stále nechápu. Potom je ďalší extrém, príplatok za fotenie, ktorý je na mnohých miestach vyšší ako samotné vstupné. 😀
Viem o tebe, že ešte pred dvoma rokmi si nebol veľmi zdatný turista. Resp. uprednostňoval si spoznávanie pamiatok pred náročnými túrami. Tento rok si však zdolal výzvu Doby Tatry a vyšliapal si si to na 6 tatranských štítov. Čo ťa k tomu viedlo?
Tatry som chcel spoznať už dlho, ale vždy som si našiel nejakú výhovorku… Poznal som svoje limity a vedel som, že to nebude ľahké. Táto výzva však prišla vhod a už som sa nemohol a ani nechcel vyhovárať. Nech to znie akokoľvek klišé, tak popri tom, že som zdolal 6 štítov, som prekonal neraz aj sám seba. A tiež som vymyslel aj kopu nových nadávok. 😀
Zmenil sa tvoj pohľad na Slovensko za tie roky odkedy štúruješ?
Myslím, že áno. Viac si uvedomujem, čo všetko na Slovensku máme a som na to hrdý. Bohužiaľ ešte stále je tu však veľa ľudí, ktorí to berú ako samozrejmosť a nevážia si to. Verím však, že postupne začneme naplno ťažiť z toho, čo naša krajina ponúka.
Autor: Miroslava Slejzáková, Denník reportérky
Foto: Radoslav Hoppej, Nie je túra bez Štúra
Denník reportérky 
Pridaj komentár