Spisovateľka Michaela Hajduková: Postavy v mojej hlave žijú, akoby boli skutočné

Inšpiratívny rozhovor so slovenskou spisovateľkou Michaelou Ellou Hajdukovou o tom, čo všetko stojí za vznikom knihy

Vytvárať vlastné fantastické svety, poznať skutočné historické súvislosti, ale zároveň stáť pevnými nohami v realite. Nemožné? Pre spisovateľsku Michaelu Ellu Hajdukovú (35) veru nie. Práve tieto tri prvky nájdeme v každej jej knihe, hoci na prvý pohľad sa môže zdať, že sú nespojiteľné. Písaniu sa venuje odkedy napísala na papier svoje prvé písmená. Na svojom konte má 12 kníh, a tá 13-ta vyjde už v septembri. Ako vznikajú jej knihy od prvotnej myšlienky v hlave až kým nedrží výtlačok v ruke? Prečítajte si inšpiratívny rozhovor so slovenskou spisovateľkou a nazrite do tajomného sveta jej kníh.

knihy
Knihy slovenskej spisovateľky Michaely Hajdukovej

Ahoj Miška, dovolím si povedať, že patríš medzi najznámejšie súčasné slovenské spisovateľky. Na svojom konte máš 12 vydaných kníh. Predpokladám, že pri tvojom tempe máš už ďalšie napísané, ktoré čakajú na tlač a ďalších niekoľko v hlave. Vedela si už v detstve, že sa chceš uberať týmto smerom, písať a vytvárať si vlastné svety?

Ani nie, pretože som nikdy nepredpokladala, že mám na to byť spisovateľkou. Od základnej školy som písala sama pre seba, do šuplíka, bavilo ma vymýšľať si, ale spisovateľ bol u mňa niekto z inej ligy. Až na výške som objavila mámtalent a povedala si, že skúsim, aká bude spätná väzba. Samozrejme, anonymne. Až tam som sa dozvedela od „kompetentných“, že na to mám.

My sme sa spoznali kedysi dávno-pradávno na Letnej žurnalistickej škole. Ja som v tom čase bola v televíznej skupine a ty v tej “písacej”. Takisto si niekoľko rokov pôsobila ako novinárka. Čo má novinár a spisovateľ spoločné a v čom, naopak, tkvie najväčší rozdiel? 

Spoločné je asi to, že obaja by mali mať dobrú slovnú zásobu a obaja majú istú zodpovednosť za to, čo napíšu. A rozdiel – novinár píše o tom, čo sa deje a musí sa držať faktov. Spisovateľ si môže omnoho viac vymýšľať. A to je pre mňa veľmi dôležité, lebo hoci si v každej knihe vyberám historické obdobie či postavu, vždy sa z väčšej časti držím faktov. Sú však veci, pri ktorých si môžem posunúť hranice.

michaela hajduková

Pre mňa predstavuje kniha komplexný uzavretý celok s prepracovanou štruktúrou, premyslenými príbehmi každej postavy, doslova celý vytvorený svet. Len rok by som zrejme vymýšľala, o čom vôbec moja kniha bude. A ty píšeš knihy ako na páse. Aký je tvoj vnútorný proces práce, ktorým si prejdeš pri vzniku každej svojej knihy? 

Na začiatku mám nápad a ten nápad postupne rastie do bezhraničnej podoby. Potom nastupuje reálna fáza. Okresávam nápad a zvažujem, čo presne chcem písať. Väčšinou mám najprv vymyslenú historickú časť – o čom kniha bude. Potom k tomu domýšľam súčasnosť. V hlave mi ide film, postavy robia všetko možné a ja čakám, kým sa mi ten film usadí v hlave. Popritom zháňam študijný materiál a začínam študovať. Vo chvíli, keď postavy v mojej hlave žijú svoj život a ja ich „poznám“, začínam zaznamenávať ich príbeh. Občas to naozaj takto vnímam, lebo tie postavy v mojej hlave žijú, akoby boli skutočné tu a teraz.

Veľmi dôležitou časťou pri románoch s historickým podtónom je práve štúdium podkladov a prameňov. Potrebuješ sa vcítiť do tej-ktorej doby, zistiť, ako vtedy prebiehal život, naštudovať si dokonca odievanie, architektúru, historické postavy, súvislosti, politickú situáciu… Pri ktorej tvojej knihe bola táto časť najnáročnejšia?

Vystihla si to úplne presne. Snažím sa vliezť do kože postavy, chodiť v jej topánkach a používať jej hlavu. Často dostávam od čitateľov ohlasy a mnohí tvrdia, že príbeh prežili na vlastnej koži spolu s postavou. Tak môžem len dúfať, že sa mi to podarilo čo najlepšie vystihnúť. Postavu, dobu, všetko. Čo znamená, že musím naozaj poctivo študovať, aká bola doba, politická situácia, čo mali na sebe, aký mali nábytok… Hoci nie všetko využijem v knihe (veľa detailov naozaj použijem), ale v mojej hlave musím všetko vidieť. Neviem, či je to náročné, lebo mňa to veľmi baví. V čase sa cestovať nedá, tak robím aspoň toto. Najnáročnejšie to ale bolo u Štúra a Adely. Mala som niekoľko osnov, niekoľko samostatných dokumentov, kde kto kedy bol a kedy sa mohli stretnúť a okolo toho som musela obtáčať príbeh. O Adele vieme málo, o Štúrovi zasa veľmi veľa. Ale hlavne ako o verejnom človeku. O to väčšiu zodpovednosť som cítila.


V tvojich knihách sa zakaždým prelína súčasnosť, minulosť a svet medzi nebom a zemou. Aký máš vzťah k fantasy svetu a ktorí spisovatelia ťa ovplyvnili? 

Mám veľmi rada fantasy svet už od detstva. Vždy som sa hrala na princeznú, v hlave si vytvárala kráľovstvá a vedela som čarovať. Mojím vzorom bola princezná Fantaghiro. Určite ma ovplyvnila J. K. Rowlingová, jej Harryho milujem (teda vlastne viac Snapea a Lunu). Sčasti ma ovplyvnila aj Barbara Erskinová, pretože ona sa špecializuje na príbehy s prelínaním časov, kde sa hlavná postava nejakým spôsobom „prepadne“ do dejín, čo ma fascinuje. A asi najväčšmi ma ovplyvnil, nie spisovateľ, ale lekár a autor kníh o reinkarnácii Raymond Moody. U neho som prvýkrát čítala zápisky z jeho sedení a vtedy mi napadlo písať takto, prelínať časy a písať príbeh, ktorý sa odohráva vo viacerých dejových líniách.

Ako vzniklo tvoje umelecké meno Ella? 

To je pamiatka na mámtalent. Bola som tam zo začiatku anonymne, neverila som si. Podpisovala som sa ako Ella E. Až keď som sa dostala do finále, kde už bolo jasné, že písať viem a volala mi pani riaditeľka z Ikaru, že mi vydajú knihu, vyšla som z anonymity a nechala si Ellu.

Pri študovaní podkladov si určite natrafila na rôzne zaujímavosti z histórie. Vedela by si pár z nich vypichnúť? 

Jááj, tých by bolo… Napríklad že Rasputinova obrovská moc spočívala hlavne v šťastí, že nechal vysadiť cárovičovi aspirín, ktorý mu riedil krv, a tak sa stav chlapca zázračne zlepšil… že cár Nikolaj II. písal krásne zamilované listy svojej manželke Alix… Alebo že mladý Lenin vyzeral ako DiCaprio… Mladý Stalin zas ako južanský plážový zvodca… že Mussolini pred svojou politickou kariérou napísal romantický román z ružovej knižnice Kardinálova milenka… že Hitler krásne maľoval… že mnoho Nemcov malo vianočné gule so svastitkou… že filma Hugo Boss stojí za všetkými uniformami pre SS, SA, Wehrmacht, Waffen-SS, Hitler-Jugend… Hugo bol až do svojej smrti v roku 1948 presvedčený nacista… že Anni Frid Lyngstad, speváčka Abby, sa narodila v nacistickom programe Lebensborn… že Adela Ostrolúcka chodila na uhorský snem prekladať snemové reči do angličtiny... že Vlad Tretí Dracula bol nesmierne vzdelaný človek, jazykovo, matematicky i vojensky zdatný… že Mária Terézia si počas jedného z pôrodov nechala vytrhnúť zub… A tak by som vedela pokračovať ešte veľmi dlho. Dejiny tvorili ľudia a tí robili aj iné veci okrem tých, ktoré o nich vieme.

PS: Henrich VIII. mal vlastného profesionálneho utierača zadku ☺

berlínske hviezdy
Aj takto vyzerá, keď Michaela študuje podklady pre svoju novú knihu

Určite nemáš rada túto otázku, pretože verím, že všetky svoje knihy máš rovnako rada, akoby to boli tvoje deti. Tak ju skúsim trochu upraviť. Ktorá tvoja kniha je tvojmu srdcu najmilšia – z toho hľadiska, že ti pripomína dávne splnené sny a svety, ktoré si si ako dieťa vymyslela v hlave? 

Z tohto pohľadu asi tá, ktorú práve píšem – Sny o Zimnom paláci. O rodine Romanovovcov a hlavne Tatiane. Odmalička som chcela byť princezná, žiť v krásnom paláci, voziť sa na koči s koňmi, jesť z krásneho drahého porcelánu, mať sluhov a podobne. Tatiana mala krásne cárske detstvo. Nebola to však rozmaznaná princeznička, bola odvážna, silná, inteligentná a vedela sa postaviť aj za iných, nielen za seba. Mne ako dieťaťu by stačila tá prvá časť. 😀

Časť tvojich kníh je časovo umiestnená vo vojnovom období. Čím ťa priťahuje? 

Obyčajno-neobyčajným životom ľudí. Celých prvých 50 rokov 20. storočia ma fascinuje. Nábytkom, oblečením, topánkami, účesmi, hudbou… Milujem staré dobové filmy a často si nevšímam dej, ale všetko okolo. Ako sa správajú, čo majú na sebe, čo jedia, ako vyzerá prostredie vonku i vnútri…

Málokto o tebe vie, že si sa v minulosti venovala historickému šermu (dokonca aj svadbu si mala historickú). Malo to vplyv na tvoju tvorbu? Prechádzať sa v nádherných šatách s dlhými sukňami po nádvorí Spišského hradu musí mať určite svoje čaro 🙂

Určite áno, stredovek je stále jedno z mojich naj období. Ak by sa dalo cestovať v čase, určite by som sa zašla pozrieť do minulosti na Spišský hrad. Ale žiť by som tam asi nezvládla. Túto lásku som zužitkovala v diele Draculova žena a v Tajomstve tvojho rodu som riešila i historický šerm a Spišský hrad.

spišský hrad
Michaela v svojich svadobných šatách na Spišskom hrade

Za svoj najväčší úspech považuješ?

Svoje úžasné kreatívne dieťa, na ktoré som nesmierne pyšná. A čo sa kníh týka… Určite to, že napriek tomu, že nepíšem v jednej línii, že často skáčem z historického obdobia do iného historického obdobia, že jednoducho píšem presne tak ako ma to baví, že prekvapujem čitateľov každou ďalšou knihou… A napriek tomu všetkému, alebo možno práve preto, sa moja čitateľská základne parádne rozrastá. Som prekvapená a neuveriteľne vďačná, že ľudia dokážu oceniť moje myšlienkové pochody. Úprimne, nemyslela som si, že to dotiahnem na 12 kníh, preklad a ďalšie knihy na obzore, plus stovky ďalších námetov, ktoré sa mi motajú v hlave a možno raz vylezú von.

Aké je tvoje najobľúbenejšie miesto na tvorbu?

Balkón hotela Vila Economat s výhľadom na zámok Peleš. Prípadne iné rumunské balkóny s inými inšpiratívnymi výhľadmi.

Keby si mala vybrať jeden citát, podľa ktorého sa riadiš alebo ťa motivuje, bol by to: 

“Nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe.” Je to jediný citát, čo ma sprevádza už tak dlho, že ani neviem, kde sú jeho korene. ☺

Keby si v troch vetách mala dať návod ľuďom ako ja, ktorí majú v svojich hlavách vymyslené celé svety a príbehy, avšak nevedia sa odhodlať začať písať… Čo by si im povedala?

Najskôr si ujasniť, o čom bude príbeh. Kedysi som si spisovala hlavné postavy, miesta, a už to ma postupne nakoplo začať písať príbeh. Čiže možno je to cesta pre viacerých, aby mali záchytné body.

berlínske hviezdy
Obálka novej knihy od Michaely Hajdukovej – Berlínske hviezdy, ktorá vyjde v septembri vo vydavateľstve Motýľ.

Autor: Miroslava Slejzáková, Denník reportérky
Foto: Archív Michaely Hajdukovej

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

Blogujte na WordPress.com.

Up ↑

%d blogerom sa páči toto: